Každý raz nájdeme svoj kríž. Či je to nenávisť v rodine alebo ochorenie blízkeho – sú to veci, ktoré nás trápia, no s ktorými napriek všetkému úsiliu nedokážeme pohnúť. Akoby tu bola čiara, za ktorou zlyháva všetka racionalita a všetka nádej na dohodu. Človek volá po spravodlivosti, ale svet odpovedá tichom alebo ďalším úderom.
A prosto sa nedá pochopiť PREČO to tak musí byť. Prečo musia nevinní trpieť. Prečo sa dobrým deje zlé. Iba ak by za tým všetkým bol zámer, ktorý je nášmu zvyčajnému uvažovaniu skrytý. Že možno – ako hovoria niektorí z učiteľov – situácie, ktoré nám najviac ubližujú, nie sú dôsledkom nešťastnej náhody či neprajnosti osudu.
Ale že možno naši nezmieriteľní rivali sú v skutočnosti naši najoddanejší „sparring partneri“, v hrách dohodnutých dávno pred počiatkami našej dnešnej pamätI. Možno nám v skutočnosti pomáhajú oslobodiť sa od našej vlastnej pýchy na rozum a od lipnutia na tom, ako by mali veci „správne“ byť a vyzerať. Možno sú tu preto, aby rozbili naše modly – naše ideály o rodine, zdraví a spravodlivosti ako práve pre všetkých, o ktoré sa opierame namiesto toho, aby sme sa opreli o vlastné vnútro.
Tu je to miesto, kde sa začíname obzerať po starých knihách. Kde nám napadá zájsť za kňazom. Miesto, kde zisťujeme, že skutočná sila sa skrýva nie v nekonečnom apelovaní logikou, ale v prijatí toho, keď nám život na naše dožadovanie sa spravodlivosti a zdravia a našich práv vraví po tisíci raz NIE. Bez horkosti, bez obviňovania, bez volania po pomste.
Rád by som písal tieto riadky ako presvedčený veriaci. Možno v duchu slov starého Tertuliána: „Verím práve preto, že je to absurdné“. Lebo možno skutočný posun v chápaní pravdy o živote si naozaj vyžaduje vypovedať absolútnu moc nášmu obyčajnému rozumu. Rozum chce bojovať, argumentovať a víťaziť. Duša však potrebuje len prijať lekciu a rásť. Tak, ako človek musí povedať „dosť“ nohám, ak chce naozaj vzlietnuť.
