Tak predsa
Len včera som spustil gaudelier.photography. Pracoval som na tej stránke mesiace, keďže mi je vlastné snažiť sa vyťažiť z každej fázy príprav maximum. To si, samozrejme, vyžaduje najprv maximum vložiť. Takže, jednoducho a skrátka – trvalo to.Isteže, ani náhodou netvrdím, že novovzniknutá stránka je novým divom sveta. K tomu má ďaleko, keďže platforma, na ktorej moje stránky aktuálne hosťujem, má značné limity. Rozhodol som sa však sústrediť na to najpodstatnejšie a v tomto duchu ich hlavne rozbehnúť. O vylepšeniach sa môžeme baviť potom.
Čiže to isté platí aj pre túto stránku – pokiaľ ide o technickú stránku... stránky... (Rozumieme si, však? 😉)
A tak, hoci včera, v deň spustenia gaudelier.photography (na webe aj Instagrame) bola sobota a dnes je nedeľa, som znova tu a začínam konečne vypĺňať tie zívajúce priestory, ako som sľúbil – sebe a každému, koho to zaujímalo.
Nové prírastky: Hudba a Blog
V prvom kroku, dnes napoludnie, pribudla podstránka Hudba, kde som pre zvedavých uviedol aspoň zopár ukážok mojej tvorby. Potom, čo je gaudelier.photography včerajškom oficiálne spustené (na svoju vlastnú, dúfajme, šťastnú cestu), sa mienim konečne zamerať na dotiahnutie zostávajúcich restov v mojom predsavzatí spriechodniť hudobnú produkciu od nápadu až po profesionálne upravené piesne a inštrumentálky, od začiatku po koniec vo vlastnej réžii.
A v druhom kroku – píšem tento prvý článok pre svoj, tiež roky sľubovaný, Blog.
Prečo tento blog?
Áno, možno ste postrehli, že som blog spomínal už v súvislosti s novou stránkou gaudelier.photography. Je pravda, že hoci tamten blog bol pôvodne zamýšľaný ako čistý a ľahký priestor len o fotení a fotografii, nakoniec sa mu ušlo aj trocha mojej "osobnosti" – v podobe osobnejších zamyslení k týmto témam, ale aj nad mojou stratou a opätovným nájdením cesty späť k fotografii.
Tento blog na gaudelier.sk má byť však ešte osobnejší. Chcem tu konečne hovoriť o veciach, o ktorých premýšľam a ktoré mi prídu zaujímavé a ktoré potrebujú slobodný priestor, nezaťažený požiadavkami profesionálnej etikety.
O čom nie?
Nečakajte nič primárne kontroverzné. Hoci je mi jasné, že „kto je priateľom všetkých, v skutočnosti nie je priateľom nikoho,“ a tak mienim pomenúvať veci, tak, ako ich vidím – mojím zámerom nie je pridávať k veciam, ktoré nás rozdeľujú.
Za ostatné roky som stratil toľko priateľov nie chorobe, nie vojne, ale ideám, či skôr ideovej neznášanlivosti. (Teda, ak ich iba neunavilo ďalej tolerovať moju "osobnosť", všakže. 0:-) ) Isteže máme každý právo na svoj názor, no prial by som si zažiť, ako sa spoločnosť vracia k vzájomnej úcte a slušnosti aj s tými, ktorí vidia veci inak. Neznášanlivosťou, ktorú tak rozdúchavame pre každú prkotinu, tvoríme svet pre naše deti.
Monočo?
Ale to už je hádam život. A tuším, že hlavne o ňom tu chcem hovoriť. Navyše aj preto, lebo kým v mladších rokoch som vedel byť neskonale spoločenský, v ostatných rokoch nado mnou stále viac vyhráva tieň mojej introvertnej povahy. S jej zoznamom úloh a „projektov,“ ktoré akoby iba pribúdali, až mi na druhých prosto nezostáva čas. A tak, ak som v minulosti bol priateľom tak na trojku, obávam sa, že dnes by som žalostne prepadol.
A tak tento priestor je pre mňa, tuším, príležitosťou aj na to. Porozprávať ušiam blízkym aj vzdialeným niečo zo svojich monológov, v ktorých (ako každý, kto ma kedy dobre poznal, dobre vie) sa v najlepšej spoločnosti vyžívam najviac. Hneď po najlepších dialógoch, rozumie sa.
O čom teda?
Ak vám to doteraz nebolo jasné, tento blog bude primárne o živote. O človeku, o jeho drakoch, o jeho skrytých schopnostiach, ktoré vedia drakov poraziť. O kráse a ošklivosti, ako idú neraz ruka v ruke. O bolesti a úľave, ktorí tiež nevedia byť bez seba. O samote, vzťahoch, modernej dobe a o ich prekliatiach a daroch. O charaktere a svätosti na chrbtoch žobrákov...
Vlastne sám som zvedavý, o čom všetkom sa mi tu zažiada písať, keď sa mi to nevojde do obrazov a piesní. Zamýšľam sa rád, lebo mám pocit, že tým – narozdiel od typického civenia na seriály – objavujem. A mám podozrenie, že aj keď to vyzerá, že objavujeme len tam vonku, v skutočnosti stále viac objavujeme sami seba. A mňa vám to nesmierne baví.
Ale ak som vyššie hovoril o mojom ľubovaní si v monológoch – predsa len tam bolo aj "hneď po najlepších dialógoch," áno? Takže ak úplnou náhodou čokoľvek z tohto pobaví aj vás, nech vám ani nenapadne váhať, či mi napísať. Som tu slepec, čo spieva na ulici. Dajte vedieť, ak sa páči.
Vrásky
Na záver sa však chcem podeliť ešte s niečím. A to je... vek. Nie, nejdem vám tu prezrádzať, koľko mám rokov — do toho vás nič. 😌 Myslím skôr ten postupne silnejúci pocit a uvedomenie, že už nie som taký mladý, ako som býval zvyknutý.
Som o osem rokov starší, než bol môj otec, keď predčasne zomrel. A keď si naňho spomeniem – na to, aký bol, keď ešte žil – a predstavím si, že by mi jedného dňa spokojne oznámil, že si zakladá webstránku a blog, a že ide vo svojom veku skladať a nahrávať piesne… Tuším by sa vo mne v tej chvíli ozval ten jemne boľavý pocit, ako keď sa vám niekto blízky s najväčšou spokojnosťou zverí s tým najzvláštnejším nápadom na svete, a vy mu prosto nemôžete povedať: „Naozaj si myslíš, že to ešte niekoho bude zaujímať?“
Tuším som si navykol myslieť, že svet patrí mladým, a rovnako tak všetko slovo. Že akonáhle na niekom prevážia vrásky, má sa utiahnuť k svojmu televízoru a živánskej. No nato mi tiež napadá, že možno podľa toho dnes náš svet aj vyzerá.
Povinnosť
Isteže tým nemyslím, že treba brať ako perly múdrosti všetko, čo povie každý senior. Nie — aj oni sú len ľudia, nikto nie je dokonalý. No čo som tým chcel povedať, je, že hoci medzi seniorov ešte nepatrím, stále nástojčivejšie sa predo mňa v ostatných mesiacoch natláča otázka: "A prečo by sa ktokoľvek ešte mal zaujímať o čokoľvek, čo robíš a myslíš si práve TY?"
A je pravda, že sú chvíle, keď iba mlčím a nechám ju vyhrať. No potom sú chvíle, keď ku mne príde hudba tak mocná, že nemám pochybnosť, že je moja najvyššia úloha dať ju von. Že chce do sveta a vybrala si mňa, aby som jej s tým pomohol.
Takto vnímam postavenie nás, skladateľov a umelcov. Sme iba poslami, poctenými zhora.
A potom sú tu ešte iné okamihy. Keď sa dívam na to, ako ľudia bližšie či ďaleko prechádzajú ťažkými chvíľami — tak, ako som nimi toľkokrát prechádzal ja. A tak ako kedysi ja si myslia, že sú v tom sami, neschopní a nechcení... Prekliati.
A tak sa rúcajú pod vlaky.
To sú chvíle, keď mi to zase raz príde ako moja psia povinnosť prestať sa starať iba o seba, a ak už mám dar myslieť a hovoriť, tak konečne začať zdieľať, čím som prešiel, čo som sa o sebe a ceste medzi svetlom a tieňmi naučil — nech už to číta či nečíta ktokoľvek.
Napokon, aspoň nateraz tak neplánujem robiť na zastávkach a v autobuse, ale tu, v priestore, z ktorého môže každý odísť kedykoľvek sa mu zapáči.
A ktovie, možno to nakoniec bude aj zaujímavé. A nakoniec bude kniha a krst a bozk od krstnej mamy Katky Knechtovej a veľký super happy end.
Ako inak.
Gabriel | Gaudelier.sk
